ARCHÍV
GRÉCKOKATOLÍCKEHO ARCIBISKUPSTVA
PREŠOV
O nás
Krátke dejiny archívu a jeho spracovanie
Gréckokatolícke biskupstvo na území dnešného Slovenska bolo cirkevno-právne usporiadané rozhodnutím panovníka Františka I. v roku 1815 a Apoštolská stolica ho schválila bulou Relata Semper 22. septembra 1818. Podľa rozhodnutia pápeža bolo územie nového biskupstva vyňaté spod jurisdikcie Mukačevského biskupa a za jeho prvého biskupa pápež potvrdil, už cisárom skôr vymenovaného, mukačevského kapitulárneho vikára Gregora Tarkoviča. Za biskupské sídlo bolo vyhlásené mesto Prešov - bývalý klaštor rehole Minoritov. Po následnej biskupskej vysviacke, ktorá sa uskutočnila 17. júna 1821 v kláštore baziliánov v Krásnom Brode sa Gregor Tarkovič oficiálne ujal vedenia prešovskej eparchie.
Okrem finančného zabezpečenia chodu biskupstva jednou z dôležitých otázok, po vzniku biskupstva bolo vytvorenie archívu. Ten mohol vzniknúť až vtedy, keď bola zriadená biskupská kancelária a kapitula, keď diecéza mala územné ohraničenie a úplnú jurisdikciu nad farnosťami, ktoré jej boli vyčlenené z Mukačevskej diecézy a keď Michal Koronay, bývalý správca majetku Lechnice a Vranova odovzdal biskupstvu najprv majetok v Lechnici – v decembri 1820 a vo februári 1821 aj majetok vo Vranove. Potom začal biskup Tarkovič spravovať biskupstvo ako plnoprávny biskup, zabezpečený patričnou dotáciou. Podľa nariadenia z 24. októbra 1820 č. 27.409 poslal do Mukačevskej eparchie kanonika – kantora Vasila Hodobaya a Petra Podhájeckého – ktorý sa potom staral aj o archív – aby tam vyčlenili a prevzali aktá, ktoré sa vzťahovali na Prešovskú diecézu. Kanonik Hodobay a Peter Podhájecký svoju úlohu splnili a po vyčlenení všetkých spisov, ktoré sa týkali novoutvorenej Prešovskej diecézy ich priviezli do Prešova. Privezené spisy tvorili základ prešovského biskupského archívu, ktorý tak vznikol fakticky v roku 1821. Najdôležitejšie z nich boli rozpisy farností. Potom už biskupstvo a kapitula začali produkovať spisový materiál, ktorý vznikal zo styku s farnosťami a úradmi. Tu je však treba pripomenúť, že do archívu biskupstva pribudli aj spisy, ktoré sa týkali biskupského majetku Lechnice a Vranova, medzi ktorými sa nachádzajú i listiny zo 14. storočia.
Z oboch týchto majetkov, ktoré biskupstvo dostalo od panovníka pribudli do prešovského biskupského archívu aj listiny a písomností, ktoré sa zachovali a ktoré jednotliví majitelia oboch majetkov postupovali svojmu následníkovi v správe majetku. Zachoval sa aj dokument z obdobia biskupa Tarkoviča vo forme zápisu v elenchu spisov k majetku Lechnica a Vranov /1323 – 1802/ v ktorom sa hovorí, že dokumenty týkajúce sa majetku Lechnice a Vranova prebral z archívu kráľovskej miestodržiteľskej rady v Budíne z poverenia biskupa Tarkoviča Ladislav Gyongyossy 2.V.1822. Spisy mu odovzdal archivár miestodržiteľskej rady Ján Burian. Podľa elenchu, ktorý bol v Budíne spísaný pri preberaní týchto písomností to bolo 198 dokumentov týkajúcich sa panstva Lechnica, 79 dokumentov týkajúcich sa panstva Vranov, 30 dokumentov týkajúcich sa majetku vo Višňove a 19 dokumentov, ktoré sa vzťahovali na majetok vo Vranovskom Dlhom a Zamutove. O majetku v Krajnom, Brezovici, Kolbasove, Ostrožnici a v Príslope sa hovorí v 31 dokumentoch podľa záznamu v elenchu. Žiaľ, dodnes sa nezachovali všetky spisy a listiny, ktoré preberací elench obsahuje. Zachovalo sa 78 listín týkajúcich sa biskupského majetku a biskupstva a zo spisového majetkového materiálu sa tiež stratili niektoré spisy, alebo boli zničené nevhodným uložením, alebo úmyselne. Ako A. Duchnovič spomína, eparchiálny archív bol v období biskupa Tarkoviča umiestnený jednoducho na chodbe rúcajúceho sa kláštora minoritov, kde vtedy býval i biskup.
Už 31. marca 1956 Krajská správa MV Prešov prevzala do správy archív bývalého gr. kat. biskupstva a torzo seminárneho archívu, nakoľko seminár mal svoj vlastný archív. Bolo dohodnuté, že archív biskupstva zostane v miestnosti v ktorej bol uložený a inde umiestnené archiválie sa k nemu prisunú. Technické zariadenie miestnosti mala previesť Krajská správa MV v Prešove na svoj náklad. Prístup do archívu mali mať len poverení archívni pracovníci, ktorým Eparchiálna rada odovzdala kľúče od archívnej miestnosti. Ďalej Eparchiálna rada poskytla jednu miestnosť s najnutnejším kancelárskym zariadením pre archívneho pracovníka hneď pri miestnosti archívu. Súpis archívnych materiálov bol vyhotovený 27. marca 1956. Podľa neho Krajská správa MV v Prešove prevzala cca 2.000 fasciklov spisov /1699 – 1948/ - pôvodné usporiadanie – v každom fascikli 100 spisov.
Ročníky boli označené na regáloch, ale pretože sa zlámali, veľká časť nebola usporiadaná. Pomocných kníh sa odhadom zistilo 60 ks /protokoly, indexy – no po usporiadaní a inventarizácii sa zistilo, že ich je omnoho viac, v ďalšej kope zavalenej spismi a regálmi. Hospodárskych písomností bolo asi 1,5 q /1830 – 1948/ usporiadaných chronologicky. Pomocné knihy sa vtedy ešte nenašli. Tiež bolo prevzaté torzo seminárneho archívu bez pomocných kníh, neusporiadané, ako aj listiny a spisy vzťahujúce sa na majetok Červený Kláštor /1325 – 1873/, cca 200 fasciklov, ktoré boli usporiadané pracovníkmi Štátneho archívu v Prešove v r. 1954 a uložené v skrini knižnice gr. kat. biskupstva Prešov, býv. Stalinova č. 1. Bol to hrubý spis materiálov a jeho údaje boli podchytené podľa vtedajších možností. Pri spracovávaní listín ako inventárna jednotka bola určená každá listina, pri jednotlivinách každá jednotlivina, pri knihách každá kniha, pri registratúrnych pomôckach protokol a index a pri spisoch ročník, prípadne viac ročníkov, zlomok spisov, pričom sa zachovalo pôvodné usporiadanie. Upustilo sa od vyznačovania signatúr ako pri knihách, tak aj pri spisovom materiáli a registratúrnych pomôckach. Jedine pri listinách figurujú všetky signatúry, ktoré postupom času na ne pribúdali. Sú zoradené nad regestom listiny od časových a miestnych údajov vpravo. Pri bežnej agende a prezidiálnych spisoch, kde inventárnou jednotkou je ročník, prvý číselný údaj značí časové rozpätie, za ním v zátvorke je číselné rozpätie spisov patričného ročníka a nad regestami ročníka vpravo v zátvorke je číselné rozpätie krabíc. Materiál nebol skartovaný. Odstránený bol len ten materiál, ktorý bol nečitateľný pre poškodenie od plesne a vlhkosti.
V biskupskom archíve, ktorý sa najviac zväčšoval bežnou agendou, najmenšie kvantum sa zachovalo z prezidiálnych spisov. Spisový materiál bežnej agendy sa zachoval z obdobia každého biskupa, len protokoly a indexy v niektorých kalendárnych rokov chýbajú. Prezidiálne spisy však majú zachovaný iba jeden protokol. Veľká časť spisov totiž bola zničená počas pobytu maďarskej revolučnej armády v Prešove v r. 1919, ktorej vojaci boli ubytovaní v biskupskej rezidencii /viď spis č. 524/1934/. Asi dve tretiny biskupského materiálu bola napadnutá vlhkosťou a niektoré spisy ako protokoly a indexy boli značne poškodené. Pri spracovávaní týchto archiválií ich bolo nutné najprv vysušiť, aby sa mohli spracovať. Archív gréckokatolíckeho biskupstva je totiž umiestnený v prízemí bývalého kláštora minoritov vo veľmi vlhkej miestnosti. V r. 1956 bol archív po dohode s cirkevnými inštitúciami prevzatý do správy súčasného Štátneho archívu v Prešove, pobočka Nižná Šebastová.
Takto usporiadaný materiál v inventári (1.348 krabíc), je do r. 1860 väčšinou písaný v latinskom jazyku, neskôr sa už objavuje maďarčina a ruština. Slovenčina sa objavuje až v korešpondencii československých úradov s biskupstvom a v skoršom období po slovensky píšu len obyčajní veriaci vo svojich žiadostiach adresovaných biskupstvu. Pôvodné chronologicko – numerické usporiadanie sa zachovalo v každej uvedenej skupine. Ak sa nejaká záležitosť vyskytla viackrát, nasledujúci spis o nej mal zlomkovú signatúru napr. 230/100, kde menovateľ označoval prvý spis o danej záležitosti. V takýchto prípadoch sa ukladanie spisov riadilo podľa prior.
Od r. 1900 boli spisy opatrené veľkými abecednými písmenami, ktoré uľahčovali prácu pri zostavovaní indexu. /Keď sa napr. v spise hovorilo o Bardejove, spis bol označený B, keď o kongrue – K a pod./ Ku starším protokolom okrem indexov bol vyhotovovaný aj elench vo forme zošitu, ktorý takisto ako protokol, ale v kratšom zázname informoval o každom spise. Iste ho vyhotovovali z praktických dôvodov, lebo protokol bol ťažký a manipulácia s ním bola pomalšia ako s elenchom, ktorý bol vlastne len zošitom, domácky zhotoveným bez tvrdých dosák.
